Jana Kellnerová o Prvých krokoch: Prišlo mi ľúto, ako málo si pamätáme z detstva

20. 10. 2021 | Jana L.

• Rozhovor

Keď sa Janke Kellnerovej pred rokom a pol narodila dcéra, začala sa svojej mamy pýtať na svoje vlastné detstvo. Obe boli prekvapené, koľko toho zabudli a aké náročné bolo poskladať dokopy spomienky. Vrátane situácií, pri ktoré si v čase, keď sa odohrávali, nevedeli predstaviť, že by na ne niekedy zabudli. Ale stalo sa, pretože náš mozog tak proste funguje.

Janke to bolo ľúto, preto začala hľadať spôsob, ako pre seba a svoje deti uchovať viac než len míľniky, škatuľu fotografií a pár zásadných momentov. Chcela k nim pridať aj každodennosť, ktorá by im nakoniec pomohla odpovedať na dôležité otázky a lepšie pochopiť seba aj rodičov: kto vlastne sme, ako sme žili, čo sme robili, keď sme boli malí a ďalšie.

Nápad na denník, ktorý sa jej zrodil v hlave, si nechcela nechať pre seba. A tak vznikli Prvé kroky, príbeh začiatku nového života. Janka je teraz druhýkrát tehotná, a tak sme sa porozprávali o tom, ako prepája svoju prácu s rodinou, ako si hľadá a pestuje svoju zapisovaciu rutinu a nahliadli sme do zákulisia jej kreativity. Pozrite sa na to.

Bol nejaký jeden konkrétny moment, keď si si povedala, že Prvé kroky sú dobrý nápad, ktorý musíš zrealizovať?

Bol! Keď sa mi narodila dcéra, mala som kopu otázok. Často som hľadala odpovede u svojej mamy a bola som prekvapená, koľko situácií podľa jej slov prebehlo bez problémov. Spali sme celé noci, nemali sme občasné záchvaty hnevu a jedli sme, čo nám bolo predložené. Uvedomila som si, že niektoré spomienky si s odstupom času možno podvedome zidealizujeme alebo sme ich proste potlačili.

Ale ako sa píše v mnohých múdrych knihách, práve obdobie začiatku života nás výrazne formuje a predurčuje našu osobnosť. Vďaka Prvým krokom možno jedného dňa lepšie pochopíme sami seba alebo svojich rodičov. Hlavne vďaka tejto skúsenosti sa začala formovať myšlienka, ako navždy zachytiť tieto významné životné spomienky.

Denník Prvé kroky je jedinečný v tom, že človek nezapisuje dieťaťu len míľniky  – prvý úsmev, zub a krok, ale skutočne každý deň. Prečo sa ti to zdá dôležité?

Hľadala som spôsob, ako sa dostať k pravidelnému zapisovaniu, aby mali poznámky čo najväčšiu výpovednú hodnotu. Je oveľa pravdepodobnejšie, že aj tá najzaneprázdnenejšia mama a otec si skôr nájdu tri minúty denne ako hodinu času naraz.

Na druhej strane, nemáš strach, že by každodennosť mohla rodičov odrádzať?

Práve naopak! Pravidelnosť vnímam ako príležitosť na každodennú chvíľu pokoja, zastavenie, zamyslenie, možno aj precítenie pocitu vďačnosti. Zastaviť sa každý deň len na niekoľko minút má preukázateľne pozitívny vplyv na našu psychiku. O to viac, ak je hnacím motorom písania vytvorenie knihy života pre našich najmenších.

Ktorá časť procesu tvorby ti dala najviac zabrať?

Určite vymýšľanie otázok. Chcela som, aby kompletne pokryli obdobie začiatku života. Ale ako to docieliť? Všetky som ich koncipovala ako otvorené a nevnucujúce akýkoľvek smer výchovy či návody na to, čo je „správne“. Dala som si záležať na rovnováhe medzi hravejšími a hĺbavejšími otázkami, aby bol denník zábavný a zároveň poučný.

A tiež som dávala pozor na rovnomerné rozdelenie otázok medzi dieťa a rodiča (a myslím tým oboch rodičov!), pretože svet dospelých určite ovplyvňuje aj naše deti. V záverečnej fáze som všetky otázky konzultovala s rodinnou terapeutkou. Ostatní členovia nášho tímu potom doladili vizuálnu stránku a spracovanie, ktoré berú dych.

Ako sa ti darí deliť čas medzi prácu a rodinu?

Niekedy je to náročné, pretože svoj voľný čas venujem práci. To, čo mi vracia energiu, sú výsledky, ktoré sme dosiahli. Vyrábame české produkty, ktoré robia radosť mnohým našim zákazníkom, a rozrastáme sa v tíme aj v nových priestoroch. Som na to naozaj hrdá!

Aký tip ti najviac pomáha zorganizovať si prácu a deň?

Mám ich hneď päť. 

1. Plánovať a zase plánovať. Som klasický typ, ktorý si rád robí fajky na papiere. Plánovač a diár Tam & späť sú vždy a všade so mnou, denníky taktiež. Je pravda, že nie vždy stíham všetko tak, ako si predstavujem, pretože naša Lilien je stále ešte drobec a všetko sa prispôsobuje jej potrebám, do toho mám bruško a v ňom ďalšiu dcéru. Ale každé ráno vstávam s predsavzatím využiť deň najlepšie, ako to pôjde. 

2. Písať si k bodom aj časovú náročnosť a približný čas, kedy ich chceme splniť.

3. Naučiť sa delegovať – v rodine aj v práci. 

4. Perfekcionizmus zdržiava, využívať Paretovo pravidlo 80/20. 

5. Prežívať naplno nielen výsledok, ale aj cestu k nemu. Aby sa nám nestalo, že život je to, čo nám uteká, kým si ho plánujeme.

Kedy ty sama plánuješ a zapisuješ? Čo by si poradila ľuďom, ako si z toho urobiť rutinu, hlavne keď detí pribúda a času ubúda?

Kedysi som najradšej zapisovala ráno. Dnes sa k denníkom, naopak, dostávam až večer, keď ide dcéra spať, a v dome zavládne pokoj. Zápisky do svojho a dcérinho denníka mi zaberú maximálne päť minút, ktoré si na to rada vyhradím. Najväčšou motiváciou k zapisovaniu je pre mňa vidieť, čo mi vzniká pod rukami. Milujem začítať sa do vlastných poznámok a privoňať k spomienkam! Nepochybne mi to pomáha lepšie si uvedomiť, aké šťastie ma v živote stretáva a ako sa máme, že sa  máme.

Nejaký tip, ako sa nakopnúť, keď motivácia chýba, keď mám pocit, že nemám energiu, čas?

Snažím sa vytvárať z toho, čo „musím“, to, čo chcem a čo ma baví. Toto nastavenie mi pomáha dobíjať baterky a nie ich vybíjať. Považujem za dôležité neustále hľadať rovnováhu medzi osobným voľnom a pracovným nasadením. Nedostatok času sa snažím riešiť trpezlivosťou, aj keď je to trochu tvrdší oriešok. Uvedomujem si, že nie všetko príde hneď, že na to musí dozrieť čas.

Poznáte to, ako idete s jedenapolročným batoľaťom hodinu na najbližšie detské ihrisko vzdialené 100 metrov? Tam je kamienok, tu lístoček, a pozrite, chrobáky! V takýchto situáciách mi naša Lilien denne pripomína, že cesta je cieľ a naozaj nie je kam sa ponáhľať.

Čo máš vlastne v pláne s Prvými krokmi dajme tomu o päť rokov, keď denníky vyplníš obom dcéram?

Vložím ich dievčatám do škatule spolu s pár spomienkovými predmetmi, ktoré si pre ne schovávam. Na mnohé z nich odkazujem v Prvých krokoch. Okrem denníkov dostanú aj ďalšiu knihu – občasník so spomienkami a príbehmi, doplnenými  fotografiami či odkazmi od blízkych. V deň osemnástych narodenín dostanú celkom slušnú výbavičku zo svojho detstva. Veľmi sa na to teším.